Postupne sme sa dostávali bližšie k rahnic a smelo vykročili z Nórska do Švédska. Najkrajší zážitok nás ešte len čakal, a bolo to práve tu, práve v tento deň a túto noc 🙂 Výhľad na jazero Tornetresk nachádzajúce sa v prírodnej chránenej rezervácii Abisko. V pozadí horúce slnečné lúče, nekonečné hory a vôkol voda, jazero a potoky, kopce a skaly a čím ďalej len jasnejšia a jasnejšia obloha. A jeden z najfantastickejších zážitkov spomedzi všetkých bola Laponská brána. Úkaz, za ktorý by sa nehanbil ani jeden z najchytrejších a najlepších architektov. Ale príroda sama o sebe je určite tým najlepším architektom. Každoročne obrovské stáda sobov a losov pri prechádzaní krajinou z Nórska cez Švédsko do Fínska prechádzajú práve týmto úpätím. Prekrásne prostredie, nenarušená príroda, kryštálovo čistá voda – aj keď dosť studená, neprestajne usmievajúce sa slniečko, tajomné, no zároveň očarujúce prostredie kombinované horami, lesmi, jazerom a akousi úchvatnou „tundrou“ 🙂 Slnko, ktorého západ neuvidíte dlhšie ako 3 hodiny, voda, ktorú nenaruší žiaden odpad, ticho, ktoré nenahradí žiaden kúsok sveta. Fantastický oddych, nekončiaci pohľad na pomaličky zapadajúce slnko.
Polnocne slnko 
Open air kemping
Máme niečo pred pol jednou v noci, a zasa sa zdá, ako keby bolo 7 hodín podvečer. V túto hodinu sme dorazili do mesta Kiruna, z ktorého sa po železnici preváža vyťažená železná ruda do mesta Narvik. V zime tu dosahujú teploty vraj hlboko do -40°C. Obzreli sme si narýchlo mesto, drevený neogotický kostol, ktorý sa vypínal v meste kdesi na menšom kopčeku a čo bolo zaujímavosťou v tomto meste, architektonický skvost – Radnica mesta, ktorá sa stala stavbou roka. Zaujímavú informáciu, ktorú sme sa dozvedeli, je vraj presťahovanie občanov zo spomínaného mesta, kvôli ťažbe rudy a teda ich celkový presun kdesi na opačnú stranu mesta. Vraj ľudia, ktorý tam žijú, tam vlastne veľmi ani nechcú žiť, vraj kvôli veľmi nízkym zimným teplotám, ale ešte že im ťažba rudy toľko vynáša a aj im poriadne platia.
Lipom svetom 